Zdá sa vám nadpis mojej reflexie mätúci? Kiežby. Žiaľ, je to fakt. V súlade s platnými CPP ECAV, v prvom kole volieb generálneho dozorcu volili predsedníctva dištriktov a seniorátov. Volili a zvolili, stalo sa tak na kandidačnej porade predsedníctiev seniorátov, ktorá sa konala 2. júla v Trenčianskych Tepliciach. My, rádoví členovia cirkvi máme „právo“ vo „voľbách GD“ sa prikloniť na miske váh k jednému z predurčených kandidátov. Dokonca, na oficiálnej stránke ECAV, je výzva na sledovanie pripravovanej diskusie s cieľom oficiálne predstaviť kandidátov, teda dvoch z nich a to Mariána Damankoša a Ivana Trepáča. Ten tretí – Imrich Lukáč sa niekde stratil. Neprešiel. Ešte stále si myslíte, že takto to je správne? Podotýkam, že v mojom príspevku nejde o mená a osoby. Snažím sa zaujímať nestranný, principiálny a podľa možnosti aj biblický postoj. Skúsme sa na to pozrieť zo širšieho uhla pohľadu.
Ako evanjelici sa hrdíme tým, že všetka moc v cirkvi pochádza zo zborov, čo je súčasťou nášho Augsburského vyznania (čl. 7 AV) a cirkevné zbory sú tvorené jednotlivými veriacimi (čl. 8 AV), tými ktorí uverili, dali sa alebo boli pokrstení a prijali moc Ducha svätého. (Mk 16,16; J 20,22). Celý demokratický svet vníma, že vplyv luteránskych cirkvi na demokraciu ako takú, najme v európskom a severoamerickom prostredí bol a je veľmi významný. Základným prejavom demokracie je okrem iného volebné právo. O volebnom práve a zastupiteľskej demokracii vieme čo to aj na Slovensku a to najme v súvislosti so súčasným „humbukom“ ohľadne vypísania referenda o ukončení volebného obdobia súčasnej vlády. Ak v kontexte uvedeného na cirkevnej pôde vnímame, ako najelementárnejšiu bunku cirkvi – cirkevný zbor a opäť najelementárnejší prvok cirkevného zboru je veriaci kresťan, potom logický volebné právo v zmysle demokratického princípu spočíva na pleciach veriaceho, tak ako v občianskej spoločnosti na pleciach občana.
Aká je však cirkevná prax?
- Cirkevný ústavný zákon č. 1/1993 (Ústava ECAV na Slovensku) v znení Cirkevných ústavných zákonov č. 7/00, 1/01 a 1/02 a 4/05 v čl. 7, ods. 1, písm. d) – definuje ústavne právo člena cirkvi – voliť a byť volený do cirkevných orgánov.
- Spôsob volieb cirkevných predstaviteľov upravuje Cirkevný zákon č. 11/1994 o cirkevných predstaviteľoch, ich voľbách a o charakteristike niektorých funkcií v znení cirkevného zákona č. 4/2020. Podľa §29 ods. 3, kandidátku pre voľby členov predsedníctva Evanjelickej cirkvi zostavuje kandidačná porada predsedníctiev dištriktov a seniorátov celej cirkvi. Každý člen kandidačnej porady má právo navrhnúť kandidáta. Kandidačná porada skontroluje, či kandidát spĺňa podmienky kandidácie, ktoré stavujú CPP. Každý člen kandidačnej porady má právo vzniesť námietku proti ktorémukoľvek navrhnutému kandidátovi. Kandidát, ktorý nespĺňa podmienky kandidácie stanovené CPP, je bez ďalšieho rozhodovania na základe konštatovania o nesplnení podmienok vyradený z kandidátky. (§ 30, ods. 4 a 5)
- Za cirkevného predstaviteľa možno kandidovať člena cirkvi, ktorý zodpovedá nárokom (stanoveným osobitným predpisom). Za cirkevného predstaviteľa nemožno kandidovať ani voliť toho, ktorému bolo právoplatne uložené disciplinárne opatrenie až do jeho zahladenia.
Keď to zhrniem a pokúsim sa vytvoriť si akýsi komplexný úsudok o volebnom systéme ECAV, mám veľmi zmiešaný pocit, pretože mi navzájom nekorelujú: Ústava ECAV s učením ECAV na jednej strane, so zákonom o voľbách cirkevných predstaviteľov na strane druhej. Teda na jednej strane augsburské vyznanie a jeho učenie o základných entitách zboru i cirkvi v kontexte práv a povinnosti jednotlivých členov definovaných ústavou, na strane druhej dvojstupňový volebný systém, kde na prvom stupni kandidačná porada prevedie tzv. predvoľbu – „primárky“ a posunie do ďalšieho kola len kandidáta / kandidátov podľa „osobitného“ predpisu, ktorý veriacim žiaľ nie je známy (bez bližšieho určenia). Mohli by sme sa tu domnievať že ide o akýsi morálno-etický kredit v súlade s evanjelicko-kresťanskou vieroukou a zároveň spoločensky mravný a bezúhonný profil, dokladovateľný – výpisom z registra trestov a zrejme aj dosvedčením miestneho zborového farára, ktoré by sa dali celkom prirodzene očakávať.
Samotný fakt, že do volebného procesu vstupujú kandidačné porady nielen ako tie, ktoré majú zabezpečiť, aby sa voľby cirkevných predstaviteľov konali v súlade s právnymi predpismi, ale aj ako predvolebný či primárny volebný stupeň, je zarážajúce. Pýtam sa: „Kandidačné porady disponujú akousi nadradenou mocou?; prijali „prorockého“ ducha, skrze ktorého vidia viacej a lepšie ako ostatní členovia cirkvi?“ To prirodzene evokuje, či vyvoláva, nabáda k pocitu, že v cirkvi existujú minimálne dve kategórie veriacich. Prvú skupinu tvoria tí, ktorí splnili podmienky členstva v cirkvi, tak ako som uviedol v úvode, akýsi „základný“ stupeň. Druhú skupinu tvoria potom cirkevní predstavitelia – špeciálne „povolaní“ podľa „osobitného“ predpisu. Pozor nezamieňajme si tu moc, ktorá im bola daná v službe, do ktorej boli povolaní s manažérskym výkonom moci. Tá prvá moc vedie k službe k sebaobetovaniu sa pre druhých, druhá k nadradenosti a panovaniu na nimi. Preberaním manažérskej moci je cirkev zbavovaná vplyvu Ducha svätého a zodpovednosť za spoločenstvo cirkvi tak prirodzene prechádza na jednotlivcov, čo je deformáciou samotného princípu cirkvi ako spoločenstva seberovných, hriešnych, ale spasených ľudí a hlavne je prejavom nedôvery samotnému Pánu Bohu a jeho všemohúcnosti i Duchu Svätému a jeho pôsobeniu v cirkvi.
Už prvý moment, keď jedine kandidačné porady zložené z predsedníctiev dištriktov a seniorátov majú výhradné právo kandidovať volebného kandidáta, je v rozpore minimálne s duchom Ústavy ECAV, pretože tu naráža ústavné právo uchádzať sa o volenú funkciu s nutnosťou „zapáčiť sa“ niektorému z predsedníctiev a pre postup cez tzv. primárky minimálne nadpolovičnej väčšine. Ako sa to dá dosiahnuť? Ak by cirkev nebola takto polarizovaná ako v súčasnosti je, vedel by som si predstaviť, že dlhodobou aktivitou na poli cirkvi a primeranými výsledkami, by to snáď bolo aj možné. Súčasná prax a konkrétne príklad Dr. Imricha Lukáča ukazuje, že tomu tak nie je. Mohol by som pokojne uviesť aj iné mená, ktoré v súčasnosti sú na „čiernej“ listine „vyvolených“ cirkevných predstaviteľov a voľby v posledných rokoch to jasne dosvedčujú. Osobne mám zato, že legitímnym navrhovateľom kandidátov na všetky vyššie cirkevné funkcie je cirkevný zbor v zastúpení svojim presbyterstvom, či predsedníctvom. Cirkevné zbory tvoria cirkev, cirkevné zbory nesú zodpovednosť za cirkev, cirkevné zbory sú tie, ktoré majú mať právo aj povinnosť kandidovať svojich kandidátov. To že v mene cirkevných zborov túto funkciu plnia predsedníctva seniorátov, by mohlo obstáť, iba ak by bola zabezpečená slobodná a legitímna požiadavka konkrétneho cirkevného zboru na kandidovanie svojho zástupcu a to za vopred jasne definovaných pravidiel.
Druhý moment, ktorý má veľmi vyrušuje je bezdôvodné vyradenie kandidáta z kandidátky. Je tu celkom prirodzená súvislosť s tým, čo som napísal v predchádzajúcom odstavci. Ak navrhnúť kandidáta môže iba člen kandidačnej porady, vyradiť kandidáta z kandidátky môže kandidačná porada a to bez udania dôvodu, jednoduchým hlasovaním. Vážení bratia a sestry, toto už vonkoncom nie je s duchom Ústavy ECAV, učením ECAV a mohli by sme sa márne odvolávať aj na rôzne občianske práva a slobody. Nemorálnym, minimálne neúctivým je, ak sa verejný funkcionár, či predstaviteľ cirkvi vzdá svojej funkcie, do ktorej bol „zvolený“ a to bez udania dôvodu, minimálne aspoň vo všeobecných náznakoch. Za rovnako nemorálne považujem, ak niekto vyradí kandidáta z volieb bez udania dôvodu. Cirkev tu zlyháva na plnej čiare. Neobstojí ani tvrdenie, že všetko sa deje v súlade s platnými CPP. Cirkev má mať takéto právne predpisy, aby vedela jedno-jednoznačne pomenovať podmienky kandidácie, ako aj dôvody odmietnutia kandidáta. Odkazovanie a to niekoľkokrát na „osobitný“ predpis, ktorý nie je možné jednoznačne definovať, je neodborné, nerešpektujúce ústavné práva a mám pocit až amorálne.
Ak cirkev zlyháva v základných a principiálnych otázkach obyčajných práv, stáva sa neuveriteľnou, nepresvedčivou a nedôveryhodnou. To, do akej miery sme skĺzli na tejto ceste, nám čochvíľa vystavia účet samotní členovia cirkvi, ktorí sa (ne)priznali k cirkvi. Účet je však v mnohých črtách badateľný už dnes. Rozdelenie cirkvi, delenia sa na tých ktorí čítajú EPST a ktorí Lutherus, delenie kandidátov na prijateľných a neprijateľných, mnohé súdne konania pred občianskymi súdmi, neschopnosť prijať všeobecnú pravdu o nehospodárnom nakladaní s cirkevným majetkom, neschopnosť, či neochota vyvodiť z tohto minimálne poučenie a odkaz do budúcna. Už som skonštatoval, že Evanjelická cirkev na Slovensku je v súčasnosti extrémne polarizovaná. Volebný systém, ktorý nemá ambíciu odbúravať selektívny prístup, je nástrojom, ktorý prehlbuje vnútro-cirkevnú rozpoltenosť, je zlý. Je najvyšší čas, položiť si otázku, či chceme v tejto polarizácii pokračovať, alebo chceme hľadať cesty zmierenia. Zmierenie však začína tam, kde ja nehľadím na svojho názorového oponenta s pohŕdaním a pýchou, ale s úctou a rešpektom, ako na brata v Kristu. Mám osobný pocit, že tento pojem – „bratia a sestry“ v Kristu, sa stal, či stáva čoraz viacej bezobsahovým „klišé“.
Vyzývam týmto kompetentných cirkevných predstaviteľov a robím tak verejne vo svojom mene v mene členov a sympatizantov Slovenskej evanjelickej jednoty ako člen jej predsedníctva a som presvedčený, že aj v mene mnohých veriacich našej drahej Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku, aby položili prvý KAMEŇ ZMIERENIA a otvorili VEREJNÚ DISKUSIU o novom cirkevnom zákone upravujúcom voľby cirkevných predstaviteľov na všetkých úrovniach COJ. Požadujem, aby tento zákon bol položený na Ústave ECAV, aby rešpektoval všetky občianske práva a slobody a predovšetkým, aby nezavdával príčiny na vnútro-cirkevné delenie a polarizáciu. Požadujem, aby nový Volebný zákon bol prijatý a schválený Synodou ECAV zasadajúcou v polovici budúceho roka s platnosťou a účinnosťou najneskôr od 1.1.2023.
Vyzývam i vás milí bratia a sestry, zapojte sa do diskusie, podporte túto výzvu a dajte vedieť kompetentným, že nám všetkým záleží na našej cirkvi a na tom, aby sa v nej všetko slušne dialo Bohu na chválu, nám pre spasenie našich duší a celej cirkvi na slávu v mene Pána Ježiša Krista.
Verím, že ak pre nás pojem „brat a sestra v Kristu“ ešte niečo znamená, tak môj hlas neostane bez povšimnutia, ale nájde svojich adresátov.
S láskou a úctou
Viktor Čop, člen cirkevného zboru v Prešove a člen predsedníctva SEJ
