38 signatármi bola 5. marca 2017, prijatá Charta 2017 na ochranu hodnôt reformácie a obnovu ECAV na Slovensku. Po prvom prečítaní textu, nemožno v globále s textom nesúhlasiť i keď niektoré formulácie sú vágne, všeobecné, či polemické. Chartisti seba prezentujú ako ľudí s prorockým videním, ktorým záleží na cirkvi, jej hlase v spoločnosti, na zastavení poklesu členskej základne, na dodržiavaní práv a slobôd, demokratických princípoch a pod. V tomto bode mi celý tento material pripomína onú známu Chartu 77, čo bol nepochybne zámer jej autorov.
Prečítal som si ju so záujmom a s odstupom takmer 4 rokov. Nielen že sme starší o tento časový úsek, no čo – to sa za tento čas zmenilo aj v našej drahej ECAV. Pozývam vás, ku krátkej sumarizácii vnútrocirkevného diania v kontexte onoho “prorockého” textu zvaného Charta 2017.
Prvá veta odkazuje na dedičstvo reformačných myšlienok, ktoré v prenesenom slova zmysle máme ukotvené v našom učení a v samotnom názve cirkvi ako Augsburské vyznanie. Som nesmierne rád, že tomu tak je, lebo toto je platforma na ktorej sa jednoznačne zídeme, za predpokladu, že pre nás nie je len proklamovanou autoritou, ale je skutočnou súčasťou každodenného života tak cirkvi ako aj jednotlivca v nej. Druhá veta hovorí o spolužití ľudí, založenom na slobode jednotlivca a na princípoch vzájomnej úcty inšpirovanej slobodou, ktorú získavame ako Božiu milosť vierou v Ježiša Krista. Nemôžem nesúhlasiť, je to výraz presne toho, čo cítim aj ja osobne. Tretia veta je už vyjadrením akéhosi znepokojenia zo stavu Evanjelickej cirkvi a teda konkrétne, že táto “prestáva byť soľou zeme a svetlom sveta.” Sú tam následné obvinenia o sprenevere poslaniu cirkvi o tom, že prestávame byť svedectvom o Božej láske a pod.
Nežijem v cirkvi ani 10, ani 20 rokov a tak nežijem s ružovými okoliarmi na očiach, aby som nevidel mohé nedostatky v cirkvi a to najmä uletený fundamentalizmus, nebezpečné vplyvy evanjelikalizmu, pre niektorých možno prisilný liberalizmus, ale aj ľahostajnosť a apatiu mnohých veriacich a iste je toho omnoho viac. To čo ma však v tomto bode zaráža je, že autori tu nemenujú aspoň náznakom hlavné problémy, čím by dali svojej charte argumenty, tak ako to urobili Dr. Patočka, Václav Havel a dr. Hájek v Charte 77. Uspokojili sa iba so všeobecnými tvrdeniami so skrytým náznakom, že poznajú vynníka tohto stavu a neskôr to aj otvorene pomenujú ako – “jej predstavitelia (ECAV)”. Keďže mnohí z autorov tejto charty sedeli v danej dobe v radoch Synody, ako aj GP, tak mi logický z toho vyplýva, že onými (ne)zodpovednými predstaviteľmi sú bývalý generálny biskup a generálny dozorca. Vyniť za stav cirkvi dvoch jej predchádzajúcich predstaviteľov je nielen neadekvátne, ale je to nepravdivé, neúprimné, povyšenecké a tiež pokrytecké, a vnímam to aj v rozpore s augsburským vyznaním a to konkrétne s čl. 7, v ktorom sa píše – “…Svätá cirkev je zhromaždením všetkých veriacich, ktorým sa evanjelium káže a sväté sviatosti podľa evanjelia prisluhujú.” Teda, ak tomu dobre rozumiem, obraz o cirkvi v spoločnosti (tej vnútornej aj vonkajšej) nerobia len jej predstavitelia, ale my všetci. Tu skôr sa vynárajú otázky: ako sme sa v cirkvi vyrovnali s dôsledkami minulého režímu, ako sa v cirkvi vyrovnávame s nehospodárnym a netransparentným spravovaním majetku, ako v církvi riešime konfliktné – sporné situácie, v “akom” D/duchu ak pokora a pokánie, či vzájomné odpustenie alebo aj “milovať blížneho ako seba samého” sú v našej cirkvi neznáme pojmy a to najme ak ide o názorového oponenta, vzájomne komunikujeme? Či radšej, pre prospech cirkvi, nekomunikujeme? Vláčime sa po súdoch, pretože nie sme schopní “SEBAREFLEXIE”. A v konečnom dôsledku nie je rozhodujúce vnímanie cirkvi okolitým svetom i keď to nezľahčujem. Sčítanie obyvateľstva v budúcom roku nám evanjelikom a.v. na Slovensku nastaví rovné zrkadlo. Predovšetkým však ide o to, aby cirkev zostala dovnútra verná svojmu učeniu i poslaniu, len tak bude môcť byť onou soľou i svetlom, aby mohla byť svetu v dobrom slova zmysle výzvou i príkladom vzájomného spolunažívania.
Vďalšom texte už zaznievajú prvé obvinenia: “Naša cirkev stratila prorocké poslanie a prestáva byť hlasným svedomím spoločnosti.” Ak je to pravda, tak vám moji milí duchovní, musím položiť otázku: “Ako ste hájili, vy osobne, prorocké poslanie cirkvi a ako ste boli hlasným svedomím spoločnosti?” Či prorocký duch je závislý od vôle generálneho biskupa alebo dozorcu?” Teším sa, že dnes pod novým vedením už nič nebráni prorockému duchu a spoločnosť bude môcť počuť jasný hlas evanjelikov a.v., iba aby tam to “a.v.” nechýbalo.
Dostávame sa do finale, keď autori textu sú znepokojení zo stavu demokratického charakteru cirkvi, z centralistického upevňovania si moci jej vrcholných predstaviteľov, z toho, ako vrcholní predstavitelia podávajú disciplinárne podnety, predvolávajú kritikov, vypočúvajú a zastrašujú. Chýba im podpora cirkvi samostatným organizačným jednotkám a vadí im túžba po ovládaní a kontrole. Evanjelici sú dnes, podľa autorov textu, veľmi rozmanitým spoločenstvom, túto rozmanitosť považujú za potrebné chrániť a pestovať, lebo ona je základným prejavom evanjelickej identity.
Čo na to povedať? Ako reagovať? V prvom rade, by som od autorov, medzi ktorými nechýbajú ani súčasní dvaja biskupi, či generálny dozorca, očakával, že ak takto citlivo a ťažko niesli nedemokratický charakter cirkvi v minulosti, že v súčasnosti ako jej vrcholní predstavitelia sa pričinia o zmenu tohto stavu a navodia inú atmosféru vzájomného prijatia a porozumenia. Že tomu tak nie je? Nie je, a asi ešte dlho nebude. Dovolím si krátky exkurz nedávnou minulosťou. Kauza REFORMATA – opísaná z prava, z ľava, zhora i z dola, preskúmaná samostatnou Komisiou na podnet Synody s jednoznančými závermi, s právoplatnými rozsudkami súdov a podnetov na trestné stíhania, pomaly ale isto mení svoju podstatu a charakter smerom zastaviť prenasledovanie a rehabilitovať “poškodených (našich)” členov ECAV. Je to jeden z mála cieľov onej charty, ktorý sa zdá, že sa darí novému vedeniu cirkvi napĺňať, alebo nie? Veď dnes sú prenasledovaní a perzekvovaní bývalí biskupi, nepohodlní farári, bývalí členovia GP a GHV a všetci ostatní názorovo inak zmýšľajúci, dokonca 3 bratia (Mervart, Lukáč a Klíma) sú Synodou disciplinárne stíhaní s cieľom ich vylúčenia z cirkvi.
Voľby generalného predsedníctva a dozorcu VD v roku 2018 mali veľmi ďaleko od transparentnosti, ktorej sa chartisti tak úpenlivo dožadovali. Pochybné vylúčenia protikandidátov neobstoja, i keď sú neviem ako prekrývané “súladom” s CPP. A že tieto voľby neboli omylom, povedzme krátkodobým zlýhaním, potvrdili aj voľby biskupa VD na sklonku roka 2019, kde opäť, tentokrát už bez potreby dôvodnej námietky, v absolútnom protiklade svojej vlastnej požiadavke uvedenej v charte na transparentné voľby, boli nepohodlné protikandidáti vylúčení. Úplne “demokratický”, podľa vlastného uváženia členov volebnej komisie.
Takto sa správali a toto robili komunisti. Prijali zákony, aby v súlade so zákonmi prenasledovali či inými represívnymi úkonmi odstraňovali kritikov, oponentov, alebo ich označili za triednych nepriateľov a urobili z nich občanov druhej kategórie. Nechce sa mi veriť, že tí, ktorí volali po demokratickejších pomeroch v cirkvi, dnes chcú vládnuť totalitnými praktikami komunistického režímu. Kde sú v tom ďalšie personálne výmeny v Tranosciu a Reformate? Tranoscius ako akciová spoločnosť, bol prevzaty na Valnom zhromaždení dňa 28.6.2019 spôsobom spochybňujúcim súlad s obchodným zákonníkom. Áno, boli dve požiadávky akcionárov na zvolanie mimoriadného valného zhromaždenia s programom odvolania členov predstavenstva a dozornej rady. Ani jedna žiadosť však nesplnila zákonom predpísané požiadavky. Na Valnom zhromaždení boli pošliapané akcionárske práva menších akcionárov. Bez ich vedomia, už pred prevzatím kontroly nad spoločnosťou Tranoscius a.s. dňa 6. júna 2019 došlo na Úrade priemyselného vlastníctva k prihláseniu ochrannej známky EPST na Evanjelickú cirkev, ktorá v zmysle organizačnej štruktúry ECAV je a bola iba jedným z akcionárov a právo na túto značku mala výhradne spoločnosť Tranoscius a.s.
Až úplne absurdne a nepochopiteľne vyznel Pastierský list Zboru biskupov z januára 2019 (ktorý sa záhadne stratil zo stránky www.ecav.sk), v ktorom biskupi (Eľko, Sabol a Hroboň) zaútočili na novovzniknutú Asociáciu slobodných zborov ECAV a označili ju ako vnútornú deštrukčnú silu v cirkvi, nakoľko v jej zrode stáli nielen fyzické osoby, ale aj samotné cirkevné zbory. V Charte 2017, naopak práve jej autori vidia veľký potenciál v posilňovaní zvrchovanosti miestnych cirkevných zborov, od ktorých sa v evanjelickej cirkvi odvodzuje všetká moc. Každá vyššia COJ má byť len službou miestnym cirkevným zborom a spájajúcim prvkom cirkvi. To, čo sa dnes v cirkvi deje, ten “hon na čarodejnicu” s pomenovaním ASloZ (ale v súčasnosti už aj SEJ), je prejavom nedostatočnej viery, pokory, pokrytectva a povyšeneckosti, prílišnej dôvery vo vlastné sily a schopnosti, ktoré ústia do strachu o vlastné pozície a to všetko pod zámienkou “jednoty cirkvi”. Ak pred tromi rokmi autori nevideli ohrozenie jednoty vo svojich požiadavkách Charty 2017, ako ju odrazu vnímajú po vzniku asociácie? Nič ohrozujúce jednotu cirkvi v zmysle učenia a.v. ASloZ nehlása. Stavia sa kritický voči pomerom v cirkvi, ktoré reprezentujú jednotlivci, zápasí za pravdu, spravodlivosť i lásku v duchu vierouky cirkvi: “Nielen pekne písať, ale podľa učenia cirkvi aj žiť”. Ďalšie útoky za pomoci štátnych súdov smerujúce k umlčaniu Asociácie, Lutherusu a vlastne akejkoľvek kritiky, je v tomto momente zbytočne opisovať. Sú to kroky hlboko pod hranicu onej dožadovanej demokracie prejavu, slobody a vzájomnej úcty získanej Božou milosťou v Ježiši Kristu.
Nuž vážení čitatelia, prečítajte si Chartu 2017 a premýšľajte nad krokmi súčasného širšieho či užšieho jej “vedenia” (Pozn.: nerád píšem to slovo na pôde cirkvi). Ja v Charte 2017 žiaľ nevidím úprimný zápas o ochranu hodnôt reformácie a obnovu ECAV na Slovensku. Ja v nej vidím dláždenie si cesty k moci pre konkrétne osoby a prevzatie kontroly nad cirkvou ako nad nejakou eseročkou. Obsadzovanie všetkých postov v rôznych grémiách rovnakými osobami, snaha o zmenu systému súdnictva v ECAV spôsobom vyvolávajúcim úsmev ale aj vrásky na čelách právnikov, zmenený zákon o financovaní cirkvi s výrazným finančným zaťažením cirkevných zborov a to bez akejkoľvek ochoty zodpovedne riešiť nakladanie s majetkom ECAV a mnohé ďalšie aktivity, krádež domény SEJ a pod., to všetko potvrdzuje nečestný a neúprimný záujem o nápravu pomerov v už tak ťažko skúšanej Evanjelickej cirkvi na Slovensku.
Cirkev však má byť svätá, (čistá v Duchu, podriadená Kristovi Ježišovi a jeho Slovu, pozn. autora) zhromaždením všetkých veriacich, ktorým sa evanjelium káže a sviatosti podľa evanjelia prisluhujú.