„Ja som cesta, pravda i život …“
(J 14,6)
Aká bola vaša tohtoročná cesta? Myslím cesta života, ktorou ste prešli. Aká bola a aká je tá cesta, po ktorej tohto roku všetci kráčame? Bola to len cesta plná príkoria, všadeprítomného ohrozenia, trápenia, nebezpečenstiev, znechutenia či obáv? Našli by sme asi veľa dôvodov na to, aby sme povedali, že tomu tak bolo. Bola to cesta, kde sme kráčali sami, prebíjajúc sa okolnosťami a každodennosťou, alebo sme kráčali vo vedomí všemohúcej a všadeprítomnej pomoci nášho nebeského Pána?
Som presvedčený, že drvivá väčšina z nás nebola osamote, nežila v opustení. Minimálne Ježišova prítomnosť bola pre nás nesmierne významná a dôležitá. Verím, že sme vedeli vždy vo vhodnom čase skloniť sa a pokľaknúť v modlitbe, možno i len ležiac na posteli. Vzájomne sme sa však potrebovali omnoho viac ako inokedy. Vonkajšími okolnosťami bolo totiž narušené, rokmi akoby učičíkané, naše spoločné bratsko-sesterské puto. Ocitli sme sa v stave akejsi beztiaže, dezorientovaní, zmätení, zaskočení tým, čo sa okolo nás, s nami i pri nás dialo. Tajomná moc „koronavíru“ rozprestrela svoje krídla v snahe, akoby udusiť celý ľudský život. Možno udusiť život? Boli sme svedkami, že áno. Asi mnohí sme sa stretli so smrťou niekoho blízkeho, či známeho. Smrť tak bola k nám akosi bližšie ako inokedy. Na druhej strane, nebola to len smrť, či jej zlovestné pazúre, ale aj iné pliagy. Boli sme uzamknutí do svojich príbytkov. Sprvoti, možno príjemný relax, vystriedali dni strachu a obáv. Aj keď sme nepriateľa nevideli, stále sme ho cítili. Bol všade. Bol vo vzduchu, v éteri. Prichádzal k nám cez verejno-komunikačné prostriedky, internet, média, cez rozhovory s priateľmi a známymi. Ten nepriateľ sa tak pomaly, ale s o to väčšou razanciou, začal dotýkať nášho „stabilizovaného“ sveta. Toho verejného – celospoločenského ale aj toho nášho, súkromného. Odrazu prišli výpadky príjmov, možno strata zamestnania, krátkodobá no niekde aj dlhodobejšia. Menili sa obchodno-konzumné návyky, správanie na verejnosti, ale stále akoby toho nebolo dosť.
Naše deti zostali doma. Bez škôl. Teda, bez fyzickej prítomnosti v školách a na prezenčnom vyučovaní. Naplnil sa tak sen snívaný mnohými tínedžermi, vrátane mňa v detstve, keď som sníval spolu s Julesom Verneom – Dva roky prázdnin? Nie. Realita týchto dní nám ukazuje, aký to bol falošný sen. No sny sú neraz také. Začal sa viesť spor o to, čo má väčšiu prioritu. Či je to všeobecné zdravie a ochrana zdravia ľudí – populácie, alebo záchrana ekonomík, kedy skutočne v prípade výrazného kolapsu môžu to viesť k dramatickému zhoršeniu zdravotnej starostlivosti. Len veľmi málo z nás si vie uvedomiť, že najväčšou obeťou tohto stavu boli a sú naše deti. Vo vojnách, v čase hladu, pandémií a iného nešťastia, vždy najviac trpia deti. Každý jeden deň, kedy stratili príležitosť sa vzdelávať, im už nikto nevráti. Ekonomické i hospodárske škody, tak jednotlivcov ako aj celku, sa dajú nahradiť. Absencia vzdelávania, nie. A nenahovárajme si, že online vzdelávanie zachránilo situáciu. Áno, možno nakrátko to bolo riešenie. Z dlhodobého hľadiska však tento systém vedie k hlbokej duševnej aj psychickej izolácii detí a mládeže, u niektorých dokonca aj s trvalejšími negatívnymi následkami. Dosiahnuté vedomosti sú tak len žalostnou náplasťou, ktorá ale nemá schopnosť spôsobené rany zaceliť, aspoň nie v krátkodobom horizonte. Toto osobne – absenciu vzdelávania deti a študentov považujem, za najväčšiu stratu uplynulého roku.
Chcem vám drahí priatelia, bratia a sestry v Kristu, popriať pokojné a požehnané Vianočné sviatky a šťastný Nový rok 2021. Nemôžem však neobzrieť sa späť, pretože by som to považoval za povrchné. Čo považujem, za najväčšiu tohtoročnú výhru? Rád by som povedal, že to bola pokora. Pokora, ku ktorej nás i touto „celosvetovou“ skúškou priviedol náš Boh. Mnohí rozprávali o tzv. „božom“ treste. Osobne odmietam takýto pohľad, i keď zdvihnutý Boží prst, to rozhodne je. Preto pokora, kedy by sme si v spoločnosti, naprieč politickým spektrom, ale i v cirkvi a tiež v rodinách, podali ruky s prosbou o odpustenie a s cieľom zmieru, by tu bola oprávnene na mieste. Pokora, nie bez pokánia a patričného prevzatia zodpovednosti, ale s prejavom pokánia, uznania chýb, prejavu ľútosti a s cieľom všeobecnej nápravy. Žiaľ nebola. Nebola ani v spoločnosti, i keď tu aspoň trochu svitá na lepšie časy, žiaľ nebola a nie je ani v cirkvi. V rodinách a individuálne, nech si odpovie každý sám. Čo teda možno označiť za tak významné v tomto roku? Odpovede by sa tu mohli rôzniť v závislosti od uhla pohľadu. Pre mňa osobne je to poznanie – uvedomenie si, že krehký život človeka môže byť ohrozený tými najbližšími nám osobami bez toho, aby to bola ich vedomá činnosť. Jednoducho môžeme sa stať prenášačmi smrteľného vírusu, ktorý nám neuškodí, povedzme kvôli lepšej imunite, no my sa môžeme stať jeho nevedomými prenášačmi a tak vlastne šíriteľmi nákazy s ťažkým priebehom chorôb, či dokonca s možnými následkami smrti. Mňa osobne to vedie k ešte väčšej pokore pre Pánom Bohom a uvedomujem si o to viac, že život je dar a život každého z nás je v rukách tohto Darcu.
Slovenská evanjelická jednota v tomto roku oslávila 100. výročie svojho vzniku na území Slovenska. Práve proti-covidové opatrenia spôsobili, že sme si to nemohli spoločne významnejšie pripomenúť i keď sme ešte začiatkom roka mali pripravený „plán osláv“. Slovenská evanjelická jednota bola vo svojej histórii vždy reprezentantom vzájomnosti, bratstva a pomoci, neraz i v tej poslednej chvíli. Slovenská evanjelická jednota chce tu byť aj dnes, ako podaná ruka k spolupráci. Tá podaná ruka chce byť výzvou k zmiereniu, pokoju, bratsko-sesterskému prijatiu i v našej cirkvi a tiež ako výzva k aktivite evanjelickej inteligencie, ale aj všetkým tým, ktorým na našej cirkvi stále záleží.
Nuž prajem vám milí priatelia, bratia a sestry v Kristu Ježiši, Pánovi našom v mene predsedníctva Slovenskej evanjelickej jednoty, pokojné a požehnané Vianočné chvíle. Nech všetky príkoria sveta, naše bôle, strasti, možno slzy a žiaľ, prikryje zrodená láska Vykupiteľa sveta. Svetlo Ježišovej prítomnosti nech prežaruje akékoľvek utrpenie, bolesť i nepriazeň. V Jeho prítomnosti a v Jeho láske sa všetko negatívne v nás či pri nás, mení na pokoj a radosť, lebo On je Svetlo, On je cesta i pravda i život. Dobré zdravie, dnes vrúcne a v úprimnosti priané a želané, nech vás sprevádza nielen počas týchto vianočných dní a na sklonku roku, ale aj počas celého nového roku a nech je pri každom jednom z nás stále prítomné, ako prejav Božej zhovievavej milosti.
S úctou a láskou
Viktor Čop, člen predsedníctva SEJ
